Spišský hrad

Je najväčším stredovekým hradom v strednej Európe. Vznikol v 12.storočí na mieste staršieho slovanského hradiska. V prvej polovici 13.storočia bol hrad chránený kamenným opevnením, vďaka ktorému odolal aj tatárskym nájazdom /v r.1241/.

Ešte v tom istom storočí talianski majstri pôsobiaci aj pri výstavbe Spišskej Kapituly, zosilnili hradné opevnenie. Z 13.storočia pochádza aj honosný románsky palác, valcovitá veža, románska brána i dnes už neexistujúca románska kaplnka. V 14.storočí bol hrad rozšírený o stredné nádvorie so vstupnou bránou a barbakanom a v 15.storočí o dolné nádvorie.

Pôvodný kráľovský hrad patril viacerým rodom. Od roku 1464 patril rodine Zápoľských, v prvej polovici 16.storočia Thurzovcom a jeho poslednými vlastníkmi po roku 1636 sa stali Csakyovci, ktorí ho vlastnili až do roku 1945. V roku 1870 hrad zničil požiar a odvtedy pustol.

Oživenie nastalo až v 70. rokoch 20. storočia, ked‘ boli vykonané rozsiahle výskumy, konzervácia a rekonštrukcia niektorých objektov hradu, takže mohol byť sprístupnený verejnosti. Táto národná kultúrna pamiatka, ktorá je najväčším hradným komplexom v strednej Európe, bola v roku 1993 zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

/od

Červený Kláštor

založili v 14. storočí kartuziáni, v 18. storočí ho obývali kamalduli s bájnym letcom a botanikom Cypriánom. Symbolom Zamaguria sú Pieniny s majestátnymi Troma korunami. Strmé bralá Pienin obmýva dravá rieka Dunajec, ktorej veľkou atrakciou je splav na drevených pltiach.

Prepravu tovaru a osôb po Dunajci datujú poľské pramene už do 13. storočia, našou najstaršou správou je latinský záznam z roku 1708. Živou spomienkou na prepravu dreva po Dunajci a Wisle k Baltskému moru je pltnícky klobúk, na ktorom pribudla pltníkovi za každú plavbu jedna morská mušľa.

Návšteva Červeného Kláštora spojená s plavbou po Dunajci, či návšteva Ľubovnianskych kúpeľov, Kúpeľov Vyšné Ružbachy, Hradu Plaveč, pútnického miesta Litmanová Vás určite zlákajú, keď zavítate do tohto kraja.

/od

Ľubovniansky hrad

Nad mestom sa vypína kamenný hrad Ľubovňa, patriaci do série pevností strážiacich hranicu uhorského kráľovstva. Prvá písomná zmienka je z roku 1311. Z jeho bohatej histórie spomenieme aspoň obdobie rokov 1655 -1661,

kedy boli v čase vpádu Švédov do Poľska uložené na hrade poľské korunovačné klenoty a uchýlil sa tu aj samotný poľský kráľ Kazimír. V roku 1768 bol na hrade väznený šľachtic Móric Beňovský, neskorší kráľ Madagaskaru. Posledným súkromným majiteľom hradu /do roku 1945/ bol poľský gróf Ján Zamoyský.

Samostatnú expozíciu situovanú pod hradom tvorí skanzen – múzeum ľudovej architektúry, ktorého dominantou a najcennejším exponátom je zrubový kostolík východného obradu z Matysovej, postavený v roku 1883.

 

/od

Belianska jaskyna

Nachádza sa vo východnej časti Belianskych Tatier nad Tatranskou Kotlinou. Predné časti jaskyne poznali miestni obyvatelia a zlatokopi už v prvej polovici 18.storočia. Hlavné priestory objavil Husz a Britz v roku 1881.

Už v roku 1882 bola jaskyňa sprístupnená pôvodným vchodom a od r. 1896 je elektricky osvetlená. Dĺžka jaskyne je 1752 m s výškovým rozdielom 160 m, ale sprístupnených je len 1135 m. Teplota vzduchu je 5,0 – 6,3 C a relatívna vlhkosť 90 – 97%.

Prehliadková trasa prechádza mnohými sieňami a dómami, na stropoch sa vymodelovali evórzne kotly a vyhĺbeniny. Členitosť jaskyne dotvárajú priepaste a komíny.

Záujem vzbudzujú sintrové vodopády, pagodovité stalagmity i viaceré jazierka. V priestore, nazvanom Hudobná sieň, sa vďaka výbornej akustike každoročne v auguste konajú koncerty reprodukovanej hudby.

/od

Važecká jaskyňa

Táto kvapľová jaskyňa sa nachádza na okraji obce Važec medzi Liptovským Mikulášom a Popradom. Je neveľká svojimi rozmermi, ale bohatá na kvapľovú výzdobu jemných tvarov a farieb. Bola objavená v r. 1922 a elektricky osvetlená v r. 1954.

Provizórne bola jaskyňa sprístupnená v r. 1928. Jej dĺžka je 530 m a sprístupnených je 235 m. Teplota vzduchu je 7,1 – 7,5 C a relatívna vlhkosť 94 – 96%.

V dávnej minulosti obýval jaskyňu medveď, čo dokazuje nájdené veľké množstvo kostí. Išlo o mimoriadne jedince, ktoré dosahovali výšku až 3 m a váhu 800 – 900 kg. Dnes tu žije niekoľko druhov netopierov.

/od

Tatranský národný park – TANAP

Rozprestiera sa na severe Slovenska na rozlohe 74 111 ha a je najstarším národným parkom u nás /1948/. Pozostáva zo Západných, Belianskych a Vysokých Tatier. Pohorie Vysoké Tatry sú jediným pohorím alpského charakteru na našom

území a sú zároveň najmenšími veľhorami v Európe. Najvyšším vrcholom je Gerlach, ktorý meria 2655 m. Vysoké Tatry sú vďaka svojej polohe klimatickými kúpeľmi na liečbu ochorení dýchacích ciest, turistickým a zároveň aj rekreačným centrom /Štrbské Pleso, Starý Smokovec, Tatranská Polianka, Tatranská Lomnica, Vyšné Hágy, …/.

V TANAPE sa nachádza množstvo plies, najznámejšie sú Štrbské pleso, Skalnaté Pleso, Veľké Hincovo pleso. K turisticky najnavštevovanejším miestach po plesách sú vodopády, napr. najvyšší Kmeťov vodopád, nachádzajúci sa v doline Nefcerka, vodopád Skok, vodopády Studeného potoka.

K atraktivitám patria aj hlboké ľadovcové doliny, t.j. Mengusovská dolina, Veľká a Malá studená dolina, ale aj skalné vrcholy: Gerlach, Kriváň, Rysy a hlavne Lomnický štít, na ktorý vedie kabínková lanovka. Vysoké Tatry boli v r. 1993 spolu s poľskou časťou Tatier vyhlásené UNESCOM za biosfé-rickú rezerváciu Tatry.

/od

Demänovská ľadová jaskyňa a Demänovská jaskyňa Slobody

Tieto jaskyne sú súčasťou národnej prírodnej pamiatky Demänovské jaskyne, ktoré sú najdlhším jaskynným systémom na Slovensku. Celková dĺžka podzemných priestorov predstavuje 24 km a v nich sa nachádza 9 jaskýň, z

ktorých len dve sú prístupné verejnosti – Demänovská ľadová jaskyňa a Demänovská jaskyňa Slobody.

Tento rozsiahly jaskynný systém leží v Národnej prírodnej rezervácii Demänovská dolina, na území Národného parku Nizke Tatry a 12 km od Liptovského Mikuláša. Celý jaskynný systém bol vytvorený aktívnym tokom rieky Demänovka.

Jaskyňu Slobody objavil v r. 1921 moravský učiteľ Alois Král spolu so synom miestneho horára Adamom Mišurom. Časť jaskyne bola pre verejnosť sprístupnená v r. 1924, ale až r. 1933 nadobudla dnešnú podobu. Vek samostatnej jaskyne sa odhaduje na približne 1 milión rokov.

Demänovská ľadová jaskyňa dosahuje dĺžku 1750 m. Ľadová výplň sa vyskytuje v spodných častiach jaskyne, zastúpený je aj podlahový ľad, ľadové stĺpy, stalaktity i stalagmity.

Bolo tu objavené nálezisko kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus) a iných stavovcov, ktoré boli v prvej polovici 18. storočia považované za kosti drakov. Jaskyňa je známa oddávna.

V rokoch 1719-1723 jaskyňu skúmal J.Buchholtz ml. Množstvo starých nápisov na stenách a zachovaná bohatá literatúra svedčia o veľkom záujme o jaskyňu. Pre verejnost‘ bola otvorená od 80. rokov 19. storočia. Nanovo sa spri- stupnila v rokoch 1950 – 1952 vrátane.

/od

Národný park Nízke Tatry – NAPANT

Pohorie Nízke Tatry bolo vyhlásené za národný park v r. 1978.Hrebeň Nízkych Tatier sa tiahne západo-východným smerom v severnej časti stredného Slovenska v rozlohe 72 843 ha. Jeho najvyšším vrcholom je Ďumbier (2043 m n. m.).

Pod známym vrchom Kráľova hoľa pramenia tri významné slovenské rieky – Váh, Hron a Hornád. V Nízkych Tatrách sa nachádza veľký počet jaskynných systémov, hlboké lesnaté doliny, ale aj známe lyžiarske centrá – Demänovská dolina a Jánska dolina, kde boli objavené veľké jaskyne a priepasti, stredisko Jasná pod Chopkom, stredisko Donovaly, ďalej Tále, Krpáčovo, Mýto pod Ďumbierom, Čertovica.

/od

Pieninský národný park – PIENAP

PIENAP je národným parkom od r. 1967 a má rozlohu 3 750 ha. Rozprestiera sa na pohoriach Pieniny a Spišská Magura, Prevažná časť územia sa nachádza na poľskom území a jeho menšia južná časť zasahuje na severné Slovensko.

V PIENAPE sa nachádza jedinečný krasový kaňon Dunajc a, po ktorom v minulosti plavili pltníci drevo a dnes sú tieto drevené goralské plte lákavou turistickou atrakciou.

Od národnej kultúrnej pamiatky Červený Kláštor vedie splav po rieke Dunajec v dĺžke 9 km do Lesnice, odkiaľ je možné ísť pešo, na bicykli alebo autobusom späť do Červeného Kláštora. V Pieninách sa nachádzajú tri chránené územia – Rezervácia Pieniny – prielom

 

/0 Komentáre/od

Dr. Michal Guhr

Dr. Michal Guhr (* 1873 – † 1933) bol lekár a priekopník lyžovania a sánkovania. Michal Guhr (mladší) sa narodil ako syn veľkoslavkovského gazdu Michala Guhra, jedného zo zakladateľov Tatranskej Polianky.

 

Po doštudovaní, získaní diplomu a náležitej medicínskej praxe sa roku 1897 stáva šéflekárom a spolumjiteľom vodoliečebného ústavu a od roku 1902 preberá vedenie celej Tatranskej Polianky.

Ako jeden z prvých zavádza celoročnú sezónu pre pacientov ale i pre športovcov, k čomu ho viedla vášeň pre lyžovanie, ktorému sa naučil v roku 1901 v Davose. Neskôr sa v Rakúsku zúčastnil  lyžiarskeho kurzu pod vedením Matthiasa Zdarského a v roku 1908 navštívil Švédsko, aby sa oboznámil so severskou technikou.

Ako lekár sa venoval hygienickej stránke lyžiarskeho športu a osobne preskúšal a vyhodnotil prístupné lyžiarske odevy a výstroj.

Podobne ako Dr. Szontagh ordinoval umiernené rekreačné lyžovanie niektorým pacientom a spočiatku sám, neskôr za pomoci svojho tajomníka Maxa Schaffera ich aj zacvičoval.

Vo vojnových rokoch sa v Tatranskej Polianke a na Sliezskom dome vo Velickej doline organizovali lyžiarske kurzy pre horské oddiely uhorskej armády. Dr. Guhr bol popri svojich povinnostiach vo vojenskom lazarete poverený aj vedením týchto kurzov. Ako tréner uprednostňoval alpskú pred severskou školou a výstrojom.

Prvý verejný kurz vo Vysokých Tatrách usporiadal a osobne viedol v roku 1910. O rok neskôr v spolupráci s Uhorským lyžiarskym klubom zorganizoval prvé medzinárodné preteky Zjazdové behy a skoky na jednoduchom mostíku.

Víťaz Bruno Weiss preskočil na lyžiach vzdialenosť deväť a pol metra. Po neskorších úpravách sa na mostíku v Tatranskej Polianke skákalo až do vzdialenosti 60 metrov. Guhrova lyžiarska aktivita sa neobmedzovala len na Vysoké Tatry. Lyžiarsky šport propagoval aj prostredníctvom tlače a rozhlasu.

Bol iniciátorom lyžiarskej turistiky školskej mládeže. Ako funkcionár bol delegátom Zväzu lyžiarov Československa na prvých troch olympiádach v rokoch 1924, 1928 a 1932. Zúčastnil sa  medzinárodných lyžiarskych kongresov v roku 1923 v Prahe, v roku 1926 v Chamonix a v roku 1930 v Lahti.

Pozornosť venoval aj sánkarskému športu. V roku 1907 nechal cestu k Sliezskemu domu upraviť na 3 200 m dlhú sánkarskú dráhu rekreačného typu. O 55 rokov ju prestavali na 4 km dlhú sánkársku a bobovú dráhu, kde sa konali i medzinárodné súťaže. (reprofoto z knihy Zuzana Kollárová – Dr. Michal Guhr lekár srdca a duše)

 

 

V zime 1932-33 vyrástlo v Tatranskej Polianke 2 000 m2 klzisko. Veľa času venoval Guhr organizátorskej činnosti v turistike, horolezectve a záchrannej službe. Ako lekár sa od začiatku svojho tatranského pôsobenia aktívne podieľal na činnosti dobrovoľnej horskej záchrannej služby, v roku 1913 vytvoril medzispolkové Tatranské dobrovoľné záchranné združenie, ktoré až do jeho úradného rozpustenia roku 1919 aj sám viedol.

V koordinácii s programom klubu čsl. turistov sa Dr. Guhr podieľal i na školeniach a zimnom výcviku horských vodcov a chatárov a pôsobil ako organizátor a vedúci záchranných výprav v oblasti Tatranskej Polianky, od Batizovskej po Slavkovskú dolinu.

Presadil stavbu terajšej Bilíkovej chaty na Hrebienku. Chatu sprístupnili v roku 1934 po smrti Dr. Guhra a do znárodnenia niesla jeho meno. Často prednášal o Vysokých Tatrách a svoje prednášky spestroval bohatým výberom vlastných fotografií.

Uverejnil množstvo článkov s turistickou a horolezeckou tematikou. V roku 1914 sa zaslúžil o vydanie lyžiarskej príručky a Komarnického horolezeckého sprievodcu.

Pamiatke Michala Guhra venovala široká tatranská verejnosť, lekárske i turistické kruhy po jeho úmrtí veľa pozornosti a patričnú úctu. Desiatky nekrológov v československej i zahraničnej tlači, stovky kondolenčných listov a telegramov, zástupy ctiteľov, oficiálne delegácie, ktoré sa s ním rozlúčili na slavkovskom cintoríne, boli výrečným svedectvom jeho popularity.

Imrich Keller zhodnotil Guhrovo dielo v dvojzväzkovom románe Celý život bez poškvrny, ktorý vyšiel v maďarčine v roku 1933 v Košiciach. Osobitné spomienky mu venovali v Gerlachove, kde na vlastné náklady postavil školu a založil požiarnicky zbor. Na základe Guhrovej myšlienky, bol vytvorený tzv. Guhrov fond, ktorý prispieval chudobným medikom na štúdium.

 

V popradskom múzeu v roku 1934 zriadili Guhrovu izbu s charakteristickým zariadením jeho domácej pracovne, osobnými potrebami, turistickým a lyžiarskym vybavením, s jeho knižnicou, obrazmi, mapami, fotografickou pozostalosťou, rozsiahlou zbierkou pohľadníc a korešpondenciou.

V muzeálnom foyeri odhalili Guhrov portrét, ktorý namaľoval jeho švagor, akademický maliar Andor Borúth. Všetko darovalo príbuzenstvo zomrelého, ale takmer všetko sa stratilo a zničilo v roku 1945, keď v múzeu táborilo vojsko.

/0 Komentáre/od

Národný park Slovenský raj

Národný park Slovenský raj / vyhlásený v r. 1988/ je tvorený vápencami a dolomitmi. Na prírodné poklady a krásy mimoriadne bohaté svojrázne územie s komplexom ihličnatých a listnatých lesov má rozlohu 19 763 ha.

V Slovenskom raji sa nachádzajú úzke kaňony, vodopády, nádherné jaskyne a rokliny, ktoré sú sprístupnené chodníkmi a železnými i drevenými rebríkmi.

Rieka Hornád tu vytvorila počas tisícročí kaňon zvaný Prielom Hornádu, dlhý 7 km, ktorý je splavovateľný na člnoch. Najznámejšou jaskyňou Národného parku Slovenský raj je známa Dobšinská ľadová jaskyňa zapísaná do svetového prírodného dedičstva UNESCO.

Známe sú aj skalné útvary ako napr. Ihla či Tomášovský výhľad, ktorý poskytuje nádherný pohľad do hlbokého kaňonu. Najznámejšími rokli-nami sú

  • Suchá Belá,
  • Piecky,
  • Sokol a Kyseľ s početnými vodopádmi.

Zvyškami pôvodne plochého reliéfu sú náhorné planiny

  • Glac,
  • Geravy,
  • Pelc a
  • Skala.

/0 Komentáre/od

Tatranská Polianka – História Tatranskej Polianky

Tatranská Polianka je liečebná osada v ústí Velickej doliny, na juhohuhozápadných úbočiach Slavkovského štítu, vo výške 1005 m n.m. Rozkladá sa na oboch stranách Cesty slobody medzi

Starým Smokovcom a Štrbským Plesom. Z osady smerom na juh odbočuje vedľajšia cesta do Svitu.

História

Tatranská Polianka patrí medzi najstaršie tatranské osady. Okolie osady bolo osídlené už v praveku. Na priľahlej Žltej stene (1020 m n.m.), ináč čelnej moréne Velickej doliny, bolo okolo prelomu nášho letopočtu opevnené sídlisko ľudu púchovskej kultúry.

Priestor na ktorom vyrástla Tatranská Polianka sa už pred výstavbou volal Polianka. Pôvodný a do konca Prvej svetovej vojny hodne zaužívaný názov bol podľa jej zakladateľa Weszterovo.

Úradný názov od začiatku 90. rokov až do konca uhorského štátu znel Széplak – Pekný Domov. Osade priznali v roku 1919 miestny názov odvodený z historického pomiestneho názvu Polianka v znení Tatranská Polianka.

Výstavba liečebne do roku 1900

V roku 1881 kúpili veľkoslavkovskí švagrovia Pavol Weszter, Michal Guhr a Samuel Nitsch od potomkov Mariassových lúku zvanú Polianka, na ktorej už od 70. rokov 19. storočia stála gerlachovská obecná horáreň.

V roku 1884 dal Pavol Weszter neďaleko nej postaviť poľovnícku chatu, v ktorej poskytoval občerstvenie pre vtedajších turistov. Táto chata s terajším názvom Sosna slúži dodnes rekreačným účelom.

V roku 1888 vznikli tri drevené hrazdené turistické domy

  • Mariana,
  • Themis (podľa starogréckej bohyne spravodlivosti a poriadku, zobrazovanej so zaviazanými očami, váhami a rohom hojnosti) a
  • Tusculum (podľa starovekého mesta v stredotalianskom Latiu),

podľa projektov spišsko-sobotského architekta Gedeona Majunkeho. Dnes tieto budovy patria minulosti.

Veľká budova postavená v roku 1893, ktorá slúžila ako reštaurácia stojí dodnes pri zákrute Cesty Slobody smerom na Starý Smokovec. Ďalšia budova bola postavená roku 1894 pod názvom Millenium, potom Dukla, dnes Mariana.

Od roku 1903 tu už stál i kúpeľný dom s dnešným názvom Limba, s centrálnym vykurovaním. Osada mala spočiatku charakter odpočinkového bodu na ceste medzi Smokovcami a Štrbským Plesom. Pritom slúžila rekonvalescencii a zároveň ako turistické východisko do Velickej doliny a okolia.

 

Toto podnikanie však Wesztera neuspokojovalo a vidiac liečebné výsledky Nového Smokovca, postaral sa o to, aby jeho synovec a syn jedného zo zakladateľov osady Michal Guhr (mladší), vyštudoval medicínu.

Po vyštudovaní a náležitej praxi viedol Michal Guhr od roku 1902 klimatické sanatórium. Pred Prvou svetovou vojnou V roku 1903 pribudla budova Tivoli (dnešná Orava).

V rokoch 1906 – 1908 budujú I. časť sanatória a zavádza sa elektrické osvetlenie osady. V roku 1910 dobudovali veľkú jedáleň a v roku 1912 sa zavádza ústredné kúrenie do všetkých budov. V tom istom roku získava Tatranská Polianka aj železničné spojenie.

Medzivojnové obdobie

Po I. svetovej vojne došlo k modernizácii jestvujúcich zariadení a k novej výstavbe. V rokoch 1919 – 1920 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia najmä vnútorného zariadenia, ktoré sa vo všetkých budovách podriadilo liečbe pacientov.

Roku 1924 sa uskutočnila dostavba sanatória na dnešnú podobu starej budovy. Zriadila sa kanalizácia a vodovod. Kuchyňa s jedálňou bola dobudovaná v roku 1910, nové sanatórium sa postavilo roku 1932 a kaviareň so spoločenskými miestnosťami a vstupnou halou sa dobudovali v roku 1934. V roku 1933 Dr. Guhr zomiera a sanatórium prevzal Dr. Nitsch a po ňom národná správa.

Po Druhej svetovej vojne

V roku 1948 sanatórium preberá Riaditeľstvo pre cestovný ruch. V rokoch 1945 – 1950 sa potlačila liečebná funkcia sanatória a viac sa preferuje rekreačný charakter. V roku 1948 bolo sanatórium Dr. Guhra znárodnené. 1. mája ho preberá štátna zdravotná správa a pripája k nemu blízky bývalý penzión Dezidera Reicherta (dnes Tatranský Domov) postavený v roku 1912 a predurčuje ho pre liečbu tuberkulózy.

Po jej ústupe od roku 1975 sa ústav sústreďuje na liečenia nešpecifických chorôb horných ciest dýchacích. Okrem liečebných zariadení boli postavené i budovy:

  • vila Hermína (dnes Detva) v roku 1914,
  • vila Kuntsch (dnes Turiec) v roku 1932.

V rokoch 1953 – 1970 sa rekonštruovali a prestavovali staré budovy, dobudovali sa kotolne a inžinierske siete. Z novších stavieb pribudli bytovky v roku 1970 a ďalšie v roku 1983, slobodáreň a služby s kaviarňou v roku 1985. V roku 1991 bola dokončená rekonštrukcia budovy Mariana.V súčasnej dobe prebieha rekonštrukcia budovy.

Po druhej svetovej vojne bolo Sanatórium Dr. Guhra premenované na Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. K pôvodnému názvu sa Sanatórium Dr. Guhra, n.o. vrátilo 13. novembra 2003 transformáciou štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú organizáciu, poskytujúcu všeobecne prospešné služby.

Liečba v Tatranskej Polianke

V roku 1898 sa letovisko v Tatranskej Polianke mení na liečebný podnik, pod vedením Dr. Michala Guhra. Liečba sa zameriavala na fyzikálne liečebné metódy a to najmä na klimatoterapiu, vodoliečbu a elektroliečbu. Liečili sa tu nervové ochorenia, choroby štítnej žľazy a chudokrvnosť.

Po I. svetovej vojne sa začalo s prijímaním pacientov s TBC, izolovaných v budove Tivoli. Systematická liečba tuberkulózy sa začala v roku 1950 za nepriaznivých podmienok, kedy chýbalo vybavenie pre diagnostiku a terapiu. Liečebňa sa dobudovávala po medicínskej stránke, aby mohla slúžiť pre komplexnú liečbu.

Spočiatku to bola éra kľudovej liečby a doznievajúcej kolapsoterapie, zhruba od roku 1950 do roku 1956. Kľudová liečba spočívala v tom, že pacienti okrem nočného spánku ležali denne 8-9 hodín na lôžku. Účinným terapeutickým zákrokom bolo zakladanie pneumothoraxu a pneumoperitonea, z chirurgických zákrokov thorakoplastika, pneumolýza, plombáž.

V tomto období sa začína aplikovať STM, PAS, INH. Týchto liekov bol však nedostatok. Roky 1956 až 1960 boli érou aktívnej chirurgickej liečby, najmä resekčnej. Samotné sanatórium nemalo chirurgické oddelenie, pacienti sa tu pripravovali na zákrok a po zákroku sa doliečovali.

V rokoch 1960 až 1970 sa intenzívne začala využívať AT liečba. Tieto roky sú aj rokmi výrazného úbytku tejto choroby. Od začiatku 70 tých rokov sa v sanatóriu liečia pacienti s nešpecifickými respiračnými chorobami, ako astma, chronická bronchitída, rôzne druhy alergií apod.

/0 Komentáre/od